"Zrejme v tom boli drogy, sex a rokenrol alebo mi do rumu niekto nalial kvapku workoholu," odhaľuje spisovateľ a básnik Agda Bavi Pain v rozhovore pre český časopis Tvar. Viac tu
ROZHOVOR | INTERVIEW
Agda Bavi Pain:
„Písanie už naozaj nenávidím!“
Ivana Myšková, Tvar, Česko, 22. február 2015
Před dvěma měsíci jsi odjel z Prahy z tříměsíčního tvůrčího stipendia Mezinárodního visegrádského fondu. Jak na něj z odstupu, prizmatem svého nynějšího života vzpomínáš?
V Prahe som vždy rád, aj keď bohužiaľ nie príliš často, a cítim sa tam naozaj ako doma. Dokonca lepšie. Mám tam mnoho priateľov nielen z rodných Košíc, ale aj z domáceho prostredia, a do určitej miery je Praha pre mňa stále hlavným mestom. Narodil som sa v Československu a to sa zmeniť nedá. Tri mesiace v matičke Prahe mi boli málo.
Proč máš potřebu měnit svou identitu jako tvůrce, když můžeš libovolně měnit identitu svých postav?
Som len jednou z postáv. Takže to, čo robím, možno nezávisí iba na mne a to, čo poviem, netreba nikdy brať vážne.
Říkáš, že je pro tebe důležité sepětí autora s dílem. Máš pocit, že se můžeš ke svému psaní těsněji přimknout právě i skrze jméno? Že nejenom literaturu píšeš, ale taky ji víc žiješ?
Slovo a pomenovanie bolo kedysi sväté, magické a mocné, nieslo v sebe viacero rovín symboliky a skrytých posolstiev, a my v ňom v každej novej dobe môžeme objavovať nové zmysly a významy ako v starej hrobke. Ja si za svojím slovom stojím. A stojím si aj za svojím menom.
To, jak se prezentuješ, už muselo leckoho zmást. Už tě někdo kontaktoval, aby si u tebe objednal vraždu, drogy nebo sex nebo zprostředkování členství v satanistické sektě?
Bohužiaľ ešte nie, väčšinou si objednávajú iba vražedné básne, sfetované poviedky alebo pornografické scenáre či suicidálne popevky. Ale raz snáď príde ponuka, ktorá sa neodmieta.
To, že ti v žilách koluje turecká krev, by měla být ale pravda. (Nebo ne?) Jak se to projevuje? Jsou chvíle, kdy si řekneš: Ha, to je ta turecká krev?
Určite nikdy nepohrdnem dobrou tureckou kávou, hašišom ani mnohoženstvom a každou peknou Slovenkou. Ale to zrejme každý druhý Slovák. Nemám krv o nič chudobnejšiu ako hocktorý iný obyvateľ stredoeurópskeho priestoru, je v nej aj štipka Maďarska a bývalého Československa, čo sa miestami môže prejavovať ako ľahká melanchólia či naopak hnev, akýsi pocit opustenosti a sentimentu na troskách stratených svetov, mocností a veľkých ríš.
Co sis pomyslel, když autorské čtení všech čtyř stipendistů – tedy kromě tebe ještě Jindřicha Veselého, maďarské básnířky Kornélie Deres a polské dramatičky Iwony Nowacké – do Café Fra dorazilo všeho všudy pět diváků?
Divákov mohlo byť oveľa viac, no tých podgurážených pankáčov, čo prišli na mňa polhodinu po začatí, som radšej poslal do krčmy naproti. Bola škoda rušiť takú nezvyčajne príjemnú a intímnu atmosféru a medzinárodnú komunikáciu. A čo sa týka slabej návštevnosti, všetko je len otázka reklamy a medializácie. Na tom, ako to vyzerá s recepciou umenia a kultúry u nás či v Čechách nič nezmením, a ani na to pravdupovediac nemyslím.
Bylo to symptomatické? Dokazovalo to smutný fakt, že podobné projekty jako ten visegrádský jsou veskrze umělé a neodrážejí skutečný zájem a blízkost těch čtyř národů? Že je to jen konstrukce a pouhopouhá idea? Nebo bys z toho nic takového nevysuzoval?
Myslím, že tento medzinárodný projekt je primárne určený pre autorov a ich tvorbu. A práve na ich nových dielach sa to chtiac či nechtiac odzrkadlí, o tom som presvedčený.
A jak je to na Slovensku? Vnímáš tam větší zájem o literaturu visegrádských autorů?
Na Slovensku nevnímam väčší záujem ani o slovenských autorov. Pravdaže, mám na mysli skutočných autorov a skutočnú literatúru.
Jak živé (nejsou-li mrtvé) jsou vlastně tvoje kontakty s českým literárním nebo filmovým prostředím?
Ja sám som spoločensky, mediálne a v podstate aj klinicky mŕtvy, takže podobne sú na tom aj moje kontakty. Pokiaľ viem, film Babie leto mal koproducenta aj v Česku, takže je to svojím spôsobom slovensko-český film, to je však jediné, čo môžem povedať, viac by vedel producent. Verím však, že moje česko-slovenské kontakty a vzťahy budú čoraz lepšie a lepšie.
Nepochybuji o tom, že jsi spoustu českých knih přečetl česky. Kdežto já, a to jsem jen o dva roky mladší, jsem slovensky přečetla jen jednotlivé texty, nikoliv knihy. Dokonce i Mňačkovy Opožděné reportáže jsem četla česky. Už v roce 1964 totiž vyšly v českém překladu Gustava Hajčíka.
Niektorí svetoví autori sa inak ako v českom preklade čítať ani nedajú. Beatnici či Bukowski znejú v slovenčine naozaj rozpačito. Keď som však čítal úryvok z českého prekladu oceňovaného slovenského spisovateľa Ballu, nemalo to vôbec ten šmrnc a iskru ako v pôvodnej slovenčine. Louis de Funés znel tiež lepšie v češtine ako v origináli. Podobných príkladov nájdeme mnoho. Babylon je večný a pestrosť jazykov a kultúr bude v nás navždy vzbudzovať len nemý úžas.
Mám několik takových autorů, jejichž knihy radostí objímám, protože číst je znamená slast z porozumění a rozkoš z jazyka. Máš taky takové?
Mám. Ale nespomeniem si teraz ani na jednu. Spomeniem autora. Napríklad nový veľký objav slovenskej poviedky Václav Kostelanski a jeho knihy Chuť zabiť a minuloročný Incident. Bolo mi nevýslovným potešením, keď som ako predseda poroty literárnej súťaže Poviedka, ktorú každoročne organizuje známy vydavateľ KK Bagala, mal tú možnosť, priam povinnosť v roku 2010 prisúdiť prvenstvo práve jemu a víťaznej poviedke Oleg má chuť zabiť.
Už v jedenácti letech ti brali policajti otisky prstů kvůli krádežím aut... Proč je pro tebe tak důležité si na vlastní kůži zkoušet nebezpečné věci? Je to něco jako tetování? Proč ti nestačí představa nebo nějaká sekundární zkušenost?
V poslednej minútke pred smrťou je celý život už len obyčajná ilúzia. Ale kým som fyzicky prítomný v tejto realite, viaže ma určitý pocit zodpovednosti a povinnosti byť skutočný a úprimný. Voči sebe aj voči druhým. Byť smelý a slobodný – teda ak sloboda nie je len obyčajná fráza alebo právnický termín.
Je samozřejmé, že psaní literatury člověka neuživí. Živí tě reklama a televizní scenáristika, podílel ses také na řadě televizních reality show jako např. Superstar a Nevera po slovensky. Nemyslíš si ale, že práce na takových povrchních show člověka nenávratně poškozuje?
Utópia je vecou filozofov, no ja ako obyčajný smrteľník beriem život vážne a vnímam svet realisticky. Ani za komunizmu nebežala v televízii nonstop Nedeľná chvíľka poézie, ale skôr tisíc repríz Televarieté. Chlieb a hry živia masy aj gladiátorov dodnes. Ak by sme sa preniesli do čias antiky a ocitli sa napríklad v takom Koloseu, zrejme by som každý večer po všetkých tých obrazoch hrôzy a krviprelievania na záver do scenára písal osvietenému vladárovi jeho hlavnú úlohu: prst hore! Umenie aj zábava patria jednoducho k hygiene a očisteniu. Ako vegetarián som proti zabíjaniu akýchkoľvek živých tvorov, a samozrejme, nikdy som nepracoval na žiadnej reklame pre mäsopriemysel. Zato v básňach veselo porcujem všetko živé, a ľudí zvlášť.
Máš za sebou i věci, za které se i trochu stydíš a moc se k nim neznáš nebo se znáš ke všemu, cos kdy napsal, protože všemu, co děláš, se snažíš věnovat odpovídající péči?
Do politiky som sa zatiaľ nenamočil, takže sa niet za čo hanbiť.
Kde se bere tvá potřeba pronikat do hájemství nejrůznějších žánrů a uměleckých oborů? Nejen prózy, poezie a filmu, ale i loutkového divadla a hudby. Co by se stalo, kdyby ses psaní pro film a televizi vzdal a chtěl se věnovat pouze próze a poezii a třeba ještě Dezorzovu loutkovému divadlu pro dospělé?
Ja to takto vôbec nerozlišujem. Ja jednoducho iba tvorím a to v mojom prípade vyzerá tak, že dlho, dlho rozmýšľam a vymýšľam a potom píšem, prepisujem, dopisujem. Raz na papier, inokedy do počítača, diktafónu či mobilu. To, čo vznikne, je neskôr básňou, románom alebo filmom. Nie každá látka či téma je vhodná na akékoľvek spracovanie, no občas práve takéto bizarné spojenie môže byť tou najlepšou voľbou. A keby som sa vzdal práce pre film či televíziu, najskôr by som asi ušetril čas a peniaze.
Byl jsi frontmanem kapely Liter Geňa, o které se hovoří jako o legendární a extrémní? V čem byla extrémní?
Extrémna hudba má ako subžáner rozličné podoby a v prípade Liter Geňa išlo zrejme už len o samotnú existenciu kapely. Kedysi sa tento názov nemohol nahlas ani vysloviť a myslím, že ešte aj dnes sú mnohí ľudia v rozpakoch, ak ho majú verejne vysloviť napríklad v rádiu. Brutálne primitívne piesne a texty, zvrátená imaginácia, neuveriteľné historky a škandály, to bolo Liter Geňa, kedysi dávno nás vraj ktosi prirovnal k mixu kultových kapiel ako Plasmatics či Misfits. V čase, keď u nás nadávky a extrémne formy v hudbe a umení ešte neboli vôbec bežné, bolo Liter Geňa pomerne ojedinelým zjavom a radikálnou demonštráciou slobody slova aj prejavu.
Když jsme se před visegrádským čtením potkali v Café Liberál, vypadal jsi strhaně a upracovaně. Tvůj kolega stipendista - filozof Jindřich Veselý říkal, že pořád pracuješ a skoro nespíš. Co ti tehdy nedalo spát?
Zrejme v tom boli drogy, sex a rokenrol alebo mi do rumu niekto nalial kvapku workoholu.
Když tolik píšeš, máš ještěs vůbec čas a chuť na čtení?
To teda nemám. Okrem toho, že nemám vôbec chuť ani písať, ma to naozaj mrzí.
I v povídce Mama kajuta, kterou v Tvaru otiskujeme, si trochu stěžuješ na život strávený u počítače, v ustavičné práci, bez odpočinku. Nechce ale autor, pokud je skutečně stvořen ke psaní, vlastně jen psát? Nemá život menší smysl, když nepíše? Nebo si stěžuješ hlavně na to, že musíš psát komerční věci, aby sis vydělal na psaní literatury?
Mama kajuta je úryvok kapitoly z dlho pripravovaného románu Ako som skončil so šoubiznisom, ktorý mal vyjsť už pred rokmi, no kvôli časovej tiesni a pracovnej vyťaženosti nebol dosiaľ dokončený. Ale aj o tom to práve je. Príbeh sa odohráva na kolotoči súčasného zábavného priemyslu – kam, mimochodom, patrí aj kultúra a umenie – a ukazuje náš svet reklamy a šoubiznisu v celej jeho kráse aj schizofrénii. A hoci mi môže byť hlavný hrdina a rozprávač vzdialene trochu podobný, s mojou osobou určite nič spoločné nemá. So mnou je to totiž oveľa horšie. Ja písanie už naozaj nenávidím!
VIAC TU || + sekcia ROZHOVOR/INTERVIEW
agda b. pain | EURÖPAIN
european tour 2014-15
© Agda Bavi Pain .com 2015
© Tvar 2015